Fujara-Putovanie za drievkom
Hranové hudobné nástroje
Pozdravujem všetkých milovníkov folklóru a tradícií. Už desať rokov sa venujem tradičnej výrobe našich hranových nástrojov, ktorými sú
|
  |
|
Ako malého chlapca ma očaril zvuk fujary. Keď som ju započul či z rádia, alebo televízora, hneď mi po tele nabiehala husacia koža. A keď som začal byť zárobkovo činný, tak som si dal jednu fujaru vyrobit u skúseného odborníka Pavela Bielčíka s Kokavy nad Rimavicou, ktorý sa stal neskôr aj mojim učiteľom vo výrobe. Tento neskutočne veľmi milý deduško, ak mu smiem tak povedať, ma zasvätil do tajov výroby fujary a hlavne veľkej zodpovednosti nájsť vhodné drievko na jej výrobu. A to sa mi stalo aj rituálom. Ľudia sa ma pýtajú, kde si kupujem drevo na fujary. No a tu začína môj výklad o tom, aké to je ťažké, ale pritom prekrásne putovanie za drievkom.
Sú to nespočetné hodiny a nachodené kilometre, krížom krážom po horách. Starostlivosť, ktorú musí človek obetovať tomuto drievku a teda aj samotnému nástroju. Človek sa musí zžiť s horou. Rozumieť jej zákonom. Hlavne pri výbere vhodného drievka. Samozrejme pokiaľ človek chce zodpovedne robiť svoju robotu a nevyberie sa hľadať drievko niekde ku vode, kde my výrobcovia dobre vieme, že ho rastie síce mnoho, ale na výrobu kvalitného nástroja či po akustickej stránke, alebo potom po estetickej, je plne nevhodné. A preto drievko treba zbierať tam, kde svoje podmienky na život ma ťažšie a to je v hore, čím najďalej od akejkoľvek vody, alebo len mokradi. Keď nemá dostatočnú dĺžku, tak ho nechať rásť aj zo tri roky. Každý rok na jar prísť ku drievku, pokloniť sa, olámať nové puky, aby nepoškodili štruktúru drievka. Podoprieť, ak sa náhodou príliš prehýba. A hlavne, prehovárať ku nemu, aké je prekrásne a súce na budúcu fujaru. A takto po troch rokoch starostlivosti, príde človek v hlbokej zime a pokorne sa pokloní hore a poďakuje sa za ten dar, ktorý tam mohol vyrásť a ospravedlniť sa drievku pred jeho spílením a sľúbiť mu, že jedného dňa z neho, Božou pomocou, bude čarokrás ny hudobný nástroj. Po odpílení si ho človek nesie domov, ako ten najnežnejší dar. To je niečo, čo sa ani nedá opísať.
Keď nájdem vhodné drievko v hore, ani nájdené peniaze na zemi mi neurobia toľkej radosti, ako to, že sa môžem radovať z toľkej krásy, akým je krásny kus dreva na súcu fujaru. Viem že pre niekoho, teda hlavne nevýrobcu, to znie až zvláštne, ale je to láska ku prírode, k tradícii a hlavne ku fujare, ktorá, keď šťastie dá, a jej výroba sa podarí, tak nám tú našu obetavosť a vytrvalosť cez seba odovzdá. Prehovorí cez ňu ku nám hora, v ktorej rástla. Zašumia v nej listy stromov a zaštebocú vtáci, čo prelietavali sem a tam a možno aj na nej sedávali, keď bola ešte stromom, tam niekde hlboko v hore. Nie nadarmo ju niekto pomenoval kráľovnou. Áno, je kráľovnou medzi nástrojmi, nesie v sebe ducha národa, je symbolom našich hôr a lúk. Skrýva v sebe všetky zvuky našej prírody. Je silne liečivá a blahodárne pôsobiaca na ľudský organizmus. Takto prinesené drievko z hory sa musí tiež starostlivo nechať vysušiť. Najskôr v prirodzenej teplote akej bolo odpílené a časom do suchej miestnosti, kde ho treba aspoň zo tri roky nehať ešte sušiť. A takto prejde aj šesť rokov od nájdenia v hore, dochádzania za ním ohľadom starostlivosti a potom sušenie, až z neho môže byť konečne hudobný nástroj akým je fujara.
Je to dlhá cesta, ale ak je človek trpezlivý, tak aj krásna a vďačná. Chvála naším predkom za nástroj akým je fujara, za jej vysoké štebotavé tóny, ktoré pripomínajú vtáctvo a jej nižšie mumlavé, ktoré zas pripomínajú šum hory.
"Rástlo si drievko rástlo, tam vo vysokej hore, ale už nerastieš ale pekne hraješ"